reklama

Klasik teórie Joseph A. Schumpeter o súvislostiach dlhých ekonomických cyklov s inováciami

V tomto roku si pripomenieme 135. výročie rakúskeho ekonóma a rodáka z Moravy Josepha Aloisa Schumpetera. (8. február 1883, Třesť, Rakúsko-Uhorsko – 8. február 1950, Taconic,USA). Po nástupe Adolfa Hitlera k moci, odišiel do USA.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

S jeho menom sa spájajú základy modernej teórie inovácii i kľúčové rozpracovanie teórie ekonomických cyklov. Pokúsime sa stručne zhodnotiť jeho prístup k inováciám, ale aj niektorých jeho nasledovníkov. Celkový odkaz Schumpetera je však oveľa širší. Aj napriek nemožnosti začlenenia J. A. Schumpetera do „hlavných prúdov“ ekonomickej teórie, alebo skôr práve preto, je jeho dielo dnes aktuálnejšie ako inokedy; zavŕšenie rôznych pokusov o renesanciu odkazu Schumpetera v ére globalizácie je však výzvou zrejme až pre 21. storočie a zároveň i jednou z nádejí pre ďalší rozvoj ekonómie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SYSTÉM

Schumpeterov teoretický systém je charakterizovaný trilógiou základných prác: kľúčovou Theorie der wirtschaftlichen Entwicklung (1912), rozpracovanou v Business Cycles (1939) a zavŕšenou knihou Capitalism, Socialism and Democracy (1942), ktorej posolstvo sa dá zhrnúť takto: 1. Rovnako ako K. Marx, ale i z iných dôvodov nevychádzal ani tak z technických a ekonomických faktorov ako z psychológie sociálnych vrstiev, veril v nastúp socializmu. 2. Mal taký názor, že centralizovaný socializmus, ktorý si požičia určité pravidlá z trhovej ekonomiky, môže byť efektívnejší ako súčasný nespútaný kapitalizmus. 3. Napriek tomu nebol socialista, ale očakával, že predčasný nástup socializmu povedie k vážnym poruchám. Predovšetkým existuje nebezpečenstvo, že socialistická vláda obetuje uskutočňovanie programu teoretického socializmu a niektoré prirodzené práva ľudskej osobnosti demagogickým tendenciám. Je nutné spomenúť i Schumpeterov záujem o vývoj ekonomického myslenia, ústiaci cez množstvo prác do posmrtne vydanej History of Economic Analysis (1952). Na základe originálnych východísk a prístupov sa Schumpeter sústredil predovšetkým na budovanie ekonomickej teórie – dynamický vývojový prvok videl práve v inováciách, pomocou ktorých vysvetľuje hlavné ekonomické kategórie. Na inováciách sú tiež založené koncepcie cyklického vývoja i Schumpeterov ucelená vízia ďalších perspektív kapitalizmu v podobe evolučnej koncepcie jeho samo likvidácie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dlhé vlny Schumpeter vníma ako najdlhšie ekonomické cykly, a snaží sa o ich vysvetlenie pomocou spájania ekonomických inovácii. Ekonomický cyklus vníma ako zákonitá črta fungovania kapitalistickej ekonomiky, pomocou ktorej sa realizuje vnútorne generovaný vedecko-technický pokrok. Schumpeter nadväzuje na dostupné príspevky N. D. Kondratieva a pomenováva dlhodobé cykly jeho menom. Právom tak Kondratjev a Schumpeter môžu byť označení ako tvorcovia základných stavebných kameňov teórie dlhých vĺn a zároveň ako jej najvýznamnejší predstavitelia, resp. môžeme hovoriť o dlhých vlnách „kondratievsko-schumpeterovského“ typu či „inovačnom prístupe“ (tento po II. svetovej vojne rozvíjali mnohí autori, na čele s G. Menschom). Odkaz J. A. Schumpetera však v sebe skrýva mnohé úskalia, predovšetkým „pascu“ technicko-technologického determinizmu a nedoceňovaniu subjektívnych a iných faktorov vývoja, preto ho nikdy nie je možné interpretovať zjednodušene a mechanicky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

DYNAMIKA

Zrekapitulujme základné myšlienky teórie dynamického vývoja, ako boli formulované hlavne v práci z roku 1912. Schumpeter vychádzal z dvojakého chápania ekonomiky – pracoval so statickým modelom, proti ktorému postavil dynamickú teóriu, ktorá mala ukázať, ako samotný ekonomický systém generuje vnútorné sily, vyvolávajúce jeho stále zmeny. Kvalitatívne zmeny výrobného procesu v podobe inovácii porušujú princípy statickej rovnováhy a je s nimi spojený prechod k reálnej kapitalistickej dynamike. Endogénnym spôsobom generované inovácie predstavujú „hybnú silu“ systému a sú spojené s aktivitami súkromného podnikateľa – ústrednej postavy, ktorý tvorivou činnosťou realizuje hospodársky vývoj. Existujú tri kľúčové prvky Schumpeterovej teórie ekonomického vývoja – tento má charakter evolučného procesu, v ktorom je rovnováha neznáma a jeho čas je historický. Objektom zmeny sú inovácie a iniciátorom (subjektom) je samotný podnikateľ.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Inovácie – tvoriace centrálny pojem Schumpeterovho teoretického systému – sú vymedzené a chápané všeobecne a široko, širšie ako vedecko-technický pokrok; nezahŕňajú len technické a technologické zlepšenia, ale predovšetkým praktickú aplikáciu. Inovácie sa dajú vymedziť v zmysle kvalitatívnych zmien zahŕňajúcich každý nový spôsob využívania zdrojov podnikateľa („úspech nových kombinácií“), teda ako každý tvorivý čin v ekonomike. Nové kombinácie tak spravidla odčerpávajú zdroje zo „starých“ kombinácií, čo v podstate znamená aj iné využitie zdrojov celého ekonomického systému. Nutné je však poznamenať, že Schumpeterova teória je však len problematicky využiteľná pre potreby ekonomickej praxe, resp. pre účely koncipovania praktickej krátkodobejšej politiky. Inovácia podľa Schumpetera vznikajú decentralizovane, ťažko sa dajú naplánovať, anticyklická politika je potom v rozpore s poňatím ekonomického cyklu ako zákonitého javu dynamického vývoja a pod. Schumpeterova ponukovo orientované koncepcie a prípadné riešenia sa tiež príliš nehodili z hľadiska času – napr. v 30. rokoch boli dopytovo orientované recepty J. M. Keynesa dobovo aktuálnejšie a úspešnejšie. V dnešnej globalizovanej etape, kedy o samotnom prežití ekonomík rozhoduje práve predovšetkým efektívnosť kľúčových inovácii, sa potom koncepcia J. A. Schumpetera dá chápať ako akýsi všeobecný dynamický vývojový rámec mnohých ekonomických úvah a nie teda v zmysle konkrétnych hospodársko-politických doporučení.

DEFINÍCIE

J. A Schumpeter formuluje vymedzenie pojmu inovácie takto: „Vyrábať znamená kombinovať veci a sily, ktoré sa nachádzajú v našom dosahu...Iné alebo inak vyrábať veci znamená inak kombinovať výrobné statky...Forma a obsah vývoja v našom ponímaní sú potom dané pojmom: presadzovanie nových kombinácií. Tento pojem zahŕňa päť prípadov:

1. výrobu nového statku, ktorý nie je spotrebiteľom ešte známy, alebo statku novej kvality;

2. zavedenie novej výrobnej metódy, ktorá je pre dané priemyselné odvetvie prakticky neznáma. Základom novej výrobnej metódy však nemusí byť nový vedecký objav a môže spočívať tiež v novom spôsobe komerčného využívania statku;

3. otvorenie nového trhu, teda trhu, na ktorom doteraz nebolo zastúpené dané priemyselné odvetvie príslušnej krajiny bez ohľadu na to, či tento trh už predtým existoval alebo neexistoval;

4. získanie nového zdroja surovín alebo polotovarov bez ohľadu na to, či tento zdroj už predtým existoval – ale my sme na neho neprihliadali a pokladali sme ho za neprístupný – alebo sa musel najskôr vybudovať;

5. uskutočnenie novej organizácie, ako je vytvorenie monopolného postavenia (napr. pomocou trustu) alebo rozpad monopolu“

Schumpeterovo chápanie inovácie sa stalo základom pre mnohé rozpracovania a vznik modernej teórie inovácii – dnes ekonómovia a iní operujú s rozlíšením výrobkových a technologických inovácii, s ich rôznymi radmi, so životným cyklom, frekvenčnou hladinou a i. Kľúčový je aj mechanizmus cyklov – hlavne dlhodobých – základ cyklického vývoja kapitalistickej ekonomiky spočíva v nerovnomernom rozložení spontánne vznikajúcich inovácii, s tendenciami zlučovať sa do určitých období a sektorov. Kumulatívna realizácia inovácii cez reťazovité reakcie vedie k obdobiu rozmachu; depresia potom predstavuje procesy adaptácie. Podľa Schumpetera existujú tri druhy príčin cyklických kolísaní – k podnikateľskému prostrediu externé (inštitucionálne zmeny, bankové zákonodarstvo, revolúcie, vojny a pod.), faktory ekonomického rastu (kapitálová akumulácia, demografické zmeny) a inovácie – Schumpeterov jednoznačne preferované a pokladané za výlučne endogénneho činiteľa.

Inovačné zhluky daného charakteru, v prípade základných inovácii spájané s technickými a technologickými revolúciami, sa materializujú v náhlych vzostupoch zodpovedajúcich investícii; potom ako preukážu na základe ziskového motívu svoju efektívnosť, dochádza v konkurenčnom prostredí k rozširovaniu inovácii do celej ekonomiky – výsledkom sú vzostupné fázy cyklu. Po všeobecnom rozšírení sa rast spomaľuje – vyústením adaptácie na zmeny je fáza depresie (pre systém ako celok nevyhnutná, aj keď z hľadiska jednotlivých subjektov spojená s problémami); východiskom oživenia je opäť nová vlna inovácii. Schumpeter pracuje s dvojfázovým modelom (striedaním rozmachu a depresie) a štvorfázovou schémou (oživenie, prosperita, kríza, depresia) každého ekonomického cyklu. V modernej teórii dlhých vĺn existujú i ďalšie prístupy k fáčovaniu dlhodobých cyklov (napr. schéma depresia – oživenie – vzostup – rozkvet – nestabilita); dvojfázové schémy však stále prevládajú.

Povaha príslušného zhluku inovácií implikuje i dĺžku ekonomického cyklu; Schumpeter rozlišuje cykly krátkodobé (ktoré označil Kitchinovým menom s dĺžkou 3 – 5 rokov), cykly strednodobé (Juglarove, trvajúce 7 – 11 rokov) a dlhodobé Kondratjevove cykly (dlhé vlny) spojené so základnými inováciami najvyšších radov a trvajúcimi 45 – 60 rokov. Toto dodnes často frekventované členenie cyklov býva niekedy doplňované ešte o cykly Kuznetsove, ktoré trvajú 15 -25 rokov. Podľa „inovačne – investičného“ prístupu je možné problematické cykly Kitchinove spájať s investíciami do zásob („cykly zásob“), typické Juglarove s investíciami do väčšiny prvkov fixného kapitálu („cykly investícii“ resp. cykly obchodné, podnikateľské, priemyselné a pod.), Kuznetsove cykly s investíciami do výstavby („cykly výstavby“) a Kondratjevove dlhé vlny s najrozsiahlejšími, najviac finančne náročnými investičnými projektmi s najdlhšou životnosťou (okolo 50 rokov). Schumpeter uvažoval i vzájomné prepojenie cyklov, známa sa stala schéma : jeden „Kondratjev“ = šesť „Juglarov“ a jeden „Juglar“ = traja „Kitchinovia“.

DLHÉ VLNY

Značnú pozornosť venuje Schumpeter dlhým vlnám – prvú datuje do rokov 1787 – 1842 a spája ju s procesmi prvej priemyselnej revolúcie; druhý dlhodobý „buržoázny“ cyklus (1842 – 1897) predstavuje vek pary a ocele a tretiu vlnu (začínajúcu rokom 1898 a vrcholiacu okolo rokov 1924 – 1925) spája s využitím elektriny, chémie či motorov a označuje ju ako „neomerkantilistický“ cyklus. Práve pri dlhodobých cykloch je najzreteľnejšia väzba na inovácie, resp. týchto cyklov sa najviac týka téza o nepravidelnostiach vývoja ekonomík spôsobovaných technickými a technologickými premenami, ktoré sa koncentrujú do určitých období.

Ekonomická literatúra nadväzuje i na Schumpeterovo odlíšenie invencie (v zmysle napr. technického objavu) a inovácie (ako praktickej realizácie). Napr. J. Van Duijn obe kategórie chápe ako určité fázy následnosti procesov technických a technologických zmien. „Radšej ako oddeľovať samotné činy invencií od ekonomických úvah, je lepšie na tieto skutočnosti pozerať ako na kroky v procese technologickej zmeny. Rozlišujeme šesť fáz:

  • elementárna veda;

  • vedecké objavy;

  • vynálezy (invencie)

  • vývoj;

  • inovácia;

  • rozšírenie inovácie“

Teto názor zverejnil v knihe The Long Wave in Economic Life. Ďalej sa v týchto súvislostiach často používajú schémy typu: vedecký výskum – vynález (invencia) – inovácia; v prípade inovácií potom väčšina moderných autorov súhlasí s myšlienkou ich zlučovania, pri invenciách však zhoda v tejto otázke dosiaľ nepanuje.

V modernej ekonomickej teórii sú spresnené vymedzenia inovácií – napr. v zmysle „zmeny existujúcich pravidiel rozhodovania“ či ako „diskontinuálne zmeny – náhle radikálne zmeny v podnikových činnostiach, opísané ako inovácia“; S. Kuznets inováciu vymedzuje ako „aplikáciu nových spôsobov na dosiahnutie vytýčených cieľov“. Existujú i ďalšie definície, veľakrát vhodnejšie na praktické účely, ale často nezahŕňajúce všetky prípady a celý rozsah inovácií.

Rozdielne dopady rôznych typov inovácií potom viedli k rozlišovaniu ich typov. G. Mensch hovorí o základných inováciách, zlepšujúcich inováciach a „pseudo“ inováciach – „Základné inovácie sú také, ktoré vyvolávajú rast celkom nových odvetví. Zlepšujúce inovácie spočívajú v ďalšom rozvoji zavedených oblastí aktivít. Tretiu skupinu tvoria takzvané pseudoinovácie: „inovácie, ktoré v skutočnosti vôbec inováciami nie sú“. Na vysvetlenie mechanizmu dlhých vĺn sú kľúčové predovšetkým základné inovácie – spojené s najväčšími investičnými nákladmi – prinášajúcimi radikálne zmeny a majúce dopad na celý systém ako napríklad parný stroj, elektrina, jadrové energie a podobne. Ekonómovia pracujú i s odlíšením inovácií výrobkových, v zmysle prvého prípadu Schumpetera) a inovácií technologických, teda nové výrobné procesy – ako druhý prípad v poňatí Schumpetera.

FRANTIŠEK VALENTA

Moderné koncepcie operujú i s faktom, že inovácie (predovšetkým výrobné) môžu mať odlišný charakter, t. j. môžu byť rôzneho radu. Teóriu inovácií v našich podmienkach potom rozvinul predovšetkým František. Valenta, chápal ich v širšom pohľade na reprodukciu ako komplex procesov výrobných, informačných a inovačných. Inovácia – všeobecná kategória vedecko-technického pokroku, typická nielen pre kapitalizmus – je považovaná za „účelnú, zámernú pozitívnu zmenu v reprodukčnom procese, ktorej výsledkom je zvýšenie jeho efektívnosti...Jej obsahom koniec koncov je dokonalejšie využitie, resp. ovládnutie prírodných a spoločenských zákonov“

 Niektorí autori nepokladajú inováciu za elementárny prvok vedecko-technického pokroku, ale považujú ju za základnú bunku pokroku v reprodukčnom procese vôbec – podobne ako Karl Marx považoval tovar za základnú bunku tovarovej výroby. Ďalej poukazujú napr. na to, že inovácia je „vždy výsledkom ľudskej práce, a to špecifickým výsledkom, ktorým sa sama táto práca mení“

Zo všeobecných vlastností inovácií potom vychádzajú ich možné klasifikácie – kvalitatívneho i kvantitatívneho charakteru. Fakt, že inovácie menia samotnú konkrétnu prácu, umožňuje nasledovné členenie na úrovne:

  1. úroveň – nemenia sa rozhodujúce vlastnosti konkrétnej práce, ale dochádza k znižovaniu množstva jej prvotných elementov;

  2. úroveň – nemenia sa rozhodujúce vlastnosti konkrétnej práce, ale mení sa intenzita jej využitia;

  3. úroveň – menia sa vonkajšie vlastnosti konkrétnej práce (napr. prípravkov, nástrojov, strojov a pod.) – ide o adaptačné zmeny;

  4. úroveň – menia sa diel čie funkčné vlastnosti konkrétnej práce (vznikajú nové varianty tejto práce);

  5. úroveň – dochádza k všeobecnej funkčnej zmene konkrétnej práce (vznik nových generácií reprodukčných prvkov);

  6. úroveň – dochádza ku koncepčnej kvalitatívnej zmene konkrétnej práce (vznikaniu nových druhov reprodukčných prvkov);

  7. úroveň – dochádza k principiálnemu prevratu konkrétnej práce (vznik nových rodov reprodukčných prvkov)

Uvedené kvantitatívne členenie možno ďalej spresňovať – napr. samotný František Valenta pôvodné sedemúrovňové členenie rozšíril na 15 ďalších stupňov a ďalej spracoval i schému komplexných inovácií výrobného organizmu atď. Hábová a Vaner tiež upozorňujú na hlbšie súvislosti jednotlivých fáz aplikačne – poznávajúce zložky práce (1), fáz aplikačne – poznávacie činnosti (2) a inovačných úrovní (3). Základnej teórii (1) zodpovedá základný výskum (2) a s nimi korešponduje siedma úroveň inovácie (3), ďalšiu trojicu tvorí: aplikovaná teória – aplikovaný výskum – šiesta úroveň inovácie, voľba smeru konkretizácie – rozhodovacie orgány – piata úroveň, projektovanie – projekcia – štvrtá úroveň, konštruovanie – konštrukcia – tretia úroveň, zostavenie a skúška prototypu – špecializované pracovisko praxe – druhá úroveň a konečne zavedenie do praxe – bežné pracovisko praxe – prvá inovačná úroveň. Najvyššia inovačná úroveň teda zodpovedá najvyššej úrovni abstrakcie v aplikačno-poznávacom procese a najnižšia úroveň potom najkonkrétnejšej úrovni; naznačená schéma môže slúžiť na dôkladnejšiu analýzu príslušných väzieb či môže napr. pomôcť organizovaniu praktickej deľbe práce.

Pri inováciách dôležitých z hľadiska vysvetlenia mechanizmu ekonomických cyklov sa dá konštatovať, že „...inovácia piatej úrovne môže byť absorbovaná podnikom, inovácia šiestej úrovne môže byť absorbovaná odvetvím a konečne inovácia siedmej úrovne môže byť absorbovaná jedine celým národným hospodárstvom. Inovácie piatej úrovne sa môžu stať materiálnym základom strednodobého Juglarovho hospodárskeho cyklu – podmieňujú obnovu fixného kapitálu (na novej technickej a technologickej úrovni), ktorá umožňuje nájsť východisko strednodobého poklesu. Inovácie ešte vyššej úrovne môžu zase vytvárať materiálny základ pre dlhodobý Kondratjevov hospodársky cyklus, pretože iba masové rozšírenie nových technológií šiestej a siedmej inovačnej úrovne sa môže stať trvalým východiskom z dlhodobej hospodárskej depresie.

NIKOLAJ KONDRATJEV

Jedno z trochu netradičných, pritom ale nosných a dnes i vysoko aktuálnych pokusov o vysvetlenie cyklického charakteru moderného spoločenského vývoja v industriálnej ére kapitalizmu tak poskytuje „inovačná teória“ dlhých vĺn, ktorá predpokladá, že každých 40 – 60 rokov dochádza k zásadnému obnoveniu techník a technológií (inováciám najvyššej úrovne, materializujúcich sa v investíciách), čo otvára priestor tiež pre významné spoločenské zmeny. Východisko predstavujú kvalitatívne zmeny reprodukčného procesu – inovácie a ich nerovnomerný výskyt v čase; základné stavebné kamene ako na objasnenie mechanizmu dlhodobých ekonomických cyklov, tak i pre modernú teóriu inovácií potom – v nadväznosti na Nikolaja Kondratieva – položil práve J. A. Schumpeter.

MARXIZMUS

Logika „inovačne“ ponímaných dlhodobých cyklov potom nie je v priamom rozpore so základnými postulátmi marxistického vnímania ekonomiky, napríklad s dialektikou výrobných síl a výrobných vzťahov, s väzbami základne či nadstavby či ekonomiky a politiky. Inováciám sa však nedá prikladať magická moc a celkom abstrahovať (v duchu technicko-technologického determinizmu) od analýzy kapitalistických ziskov alebo subjektívnych faktorov vývoja. Pred týmito zjednodušenými interpretáciami varuje napr. belgický trockista E. Mandel (Long Waves of Capitalist Development. A Marxist Interpretation. London, Verso 1995). Mandel uvažuje asymetrický koncept dlhých vĺn, kedy prechod z rastovej do zostupnej fázy je endogénneho charakteru (hlavne vďaka logike kapitálovej akumulácie), ale zvrat opačný závisí na radikálnych zmenách historického a geografického prostredia kapitalizmu, vedúcich k náhlemu zvýšeniu miery zisku. Mandel tiež operuje s relatívnou nezávislosťou dlhodobých cyklov triednych bojov a vyzdvihuje rozhodujúcu úlohu subjektívneho faktoru – ten rozhodne, či je nevyhnutná fáza vyostreného triedneho boja, ako priamy dôsledok dlhodobej krízy zhodnocovania kapitálu, vyústi do víťazstva či porážky pracujúcich.

(Članok vznikol v rámci projektu: Efektívnosť fiškálnej a monetárnej politiky v priebehu ekonomického cyklu VEGA 1/0246/16)

Vladimír Bačišin

Vladimír Bačišin

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  188x

Ekonóm, zaujímam sa o najnovšie teórie a výskumy doma a v zahraničí. Mám vlastnú firmu, ktorá sa zaoberá výskumami. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu